O peniazoch, ekonomike a snahe prežiť život čo najlepšie na prvý pokus.
Sedieť si na rukách
Niektorí ľudia si nevedia sedieť na rukách. Ani na peniazoch. Pár ušetrených stovák alebo tisícok na účte ich páli. Sám tento problém nemám, keďže s jadrom mojich úspor som voči riziku precitlivelá finančná konzerva. O existencii týchto ľudí som dlho ani nevedel. Keď som sa začal pohybovať medzi ľuďmi pracujúcimi v oblasti osobných financií, zrazu som ich videl všade. Človek s drobnými úsporami a podpriemernou mzdou, ktorý namiesto trpezlivého sporenia pociťuje neodolateľný tlak „investovať“. Napríklad cez páku 30 ročnej hypotéky do nehnuteľnosti. Alebo do inej tutovky. Aby „neprerábal“ na inflácii. Rozumiem, že pred pažravosťou zlých peňazí sa treba brániť. Napísal som o tom knihu. Ale riskovať stratu desiatok percent v snahe usporiť pár? To je ako prebehnúť z inflačného dažďa pod investičný vodopád.
Ekonomika je silnejšia, úrok k normálu nevrátime
Začnime najdôležitejšou správou týždňa. Nie, nebol to hustý výrok nášho premiéra, že krajiny V4 budú vetovať dohodu únie s Veľkou Britániou, ak naši občania nebudú mať rovnaké práva ako tamojší pracovníci. Brexit im spravíme „veľmi bolestivým.“ To bola najvtipnejšia správa. Maďari sa od vyhrážok hneď dištancovali a naznačili, že premiérové slová netreba brať príliš vážne. To my doma vieme dávno. Akurát teraz ich počúvajú aj zahraničné médiá.
Správa, na ktorú čakal cely svet, je, že šéfka americkej centrálnej banky včera úroky nezvýšila. Akcie, zlato, dlhopisy, ropa zareagovali radostným rastom. NASDAQ dosiahol historický rekord. Yellen povedala, že ešte počkajú. Zamestnanosť je vysoká, jadrová cenová inflácia nad 2 %, akcie na historických maximách. Načo pokúšať šťastie pred prezidentskými voľbami. Ale v decembri už naozaj! Spomaľujúce tempo rastu HDP v kombinácii so zrýchľujúcim rastom cien očistených o energie a potraviny sme videli naposledy v roku 2000 a 2006. Potom prišli recesie. Uvidíme, ako to dopadne tentokrát.
Rast HDP (modrá krivka, pravá os) vs. rast spotrebiteľských cien okrem potravín a energií (červená krivka, ľavá os)
Chcete si vyskúšať náročnú prácu centrálneho bankára? Musí to byť stres, vycucať z makromodelov najdôležitejšiu cenu v ekonomike (cenu úverov) a plánovať životy stovkám miliónov ľudí. Skúste riadiť Fed a ECB. Prvá cena je vysoká pozícia vo veľkej investičnej banke. Žartujem, to je možné iba v reálnom svete. Americké úrady chcú od Deutsche Bank pokutu 14 miliárd dolárov. Za zlobu, ktorú banka robila v súvislosti s finančnou krízou. Deutsche je aj bez tejto pokuty mŕtvou bankou. Ceny akcií postupne padli na štvrtinu jej účtovnej hodnoty. Banka odmieta/nemôže zaplatiť. Pokuta by giganta so súvahou vo výške polovice HDP Nemecka nadobro hodila do náruče daňových poplatníkov. Ostatné banky v Amerike platili výrazne menej. Zároveň sa výška pokuty nápadne blíži trestu európskej komisie pre Apple. Oko za oko, banka za jablko?
Kde je všetok ten dlh
Ak raz centrálne banky svoje sľuby začnú plniť alebo úroky vyženie hore inflačné prekvapenie, môže vzniknúť ďalšia kríza. Množstvo dlhu od tej poslednej narástlo. Finančný systém a rozpočty štátov budú na rast úrokov preto ešte citlivejšie. Ak rastú nízke úroky, skokovito klesá cena dlhých aktív. Čím dlhší dlhopis, tým väčšie straty. Kam padnú?
„Poskytnutou pôžičkou je vzniknutá pohľadávka zároveň novovzniknutým finančným aktívom s nejakým očakávaným budúcim príjmom a z neho odvodenou trhovou hodnotou. Existujúci štátny dlh niekto musí držať, pričom väčšina z neho zvyčajne skončí v domácich rukách, teda na súvahách domácich bánk, poisťovní, investičných a dôchodkových fondov. Štátny dlh tak držia vo svojich portfóliách aj ľudia, ktorí sú zároveň daňovníci, financujúci jeho splácanie.“ píšem v Zlých peniazoch. Konkrétnejšia distribúcia dlhov vybraných štátov je na nasledujúcom grafe. Grécky dlh vlastnia najmä európske inštitúcie, čiže my. Banky a ostatní súkromní investori sa z toho cez „záchranu“ krajiny vyvliekli. Polovica amerického dlhu je buď v ich centrálnej banke alebo mimo územia krajiny. O prípadné straty z ich dlhu sa tak podelia so svetom cez slabší dolár alebo straty v bankách alebo dôchodkových fondoch, ktoré ich dlhopisy nakúpili. Drvivá väčšina japonského dlhu je doma. Polovicu vlastnia buď domáce banky alebo poisťovne a dôchodkové fondy. Prípadný dlhopisový masaker by nahlodal životnú úroveň Japoncov. Návrat k historickým priemerom v úrokoch by znamenal pokles ich budúcich dôchodkov o desiatky percent. V Európe sa pozrime na Taliansko s dlhom 2,3 bilióna eur. Viac než polovicu z neho majú tiež doma, v bankových a nebankových finančných inštitúciách. Na rozdiel od Japonska sa im ho ale nedarí pchať do centrálnej banky. Ale keď bude v Európe zle a úroky opäť začnú rásť, možno očakávať, že súvaha ECB ešte viac otvorí náruč. Talianske dlhopisy sa pred hnevom precitnutých dlhopisových trhov pôjdu schovať práve tam. To by znamenalo, že časť strát ponesieme cez spoločnú menu aj my. Iba ak by ešte predtým dali ITexit.
Mesto duchov
„So závermi nie som spokojný.“ povedal po bratislavskom samite premiér Talianska Matteo Renzi. „Nie som jeden z tých, čo bude po samite ľuďom rozprávať, že všetko bude v poriadku a ruže idú rozkvitnúť.“ Vďaka bohu, takých tu máme dosť aj sami. Renzimu sa nepozdávalo pokrytectvo Merkelovej, ktorá predstierala jednotu vyhýbaním sa kontroverzným témam ako sú imigranti a fiškálne pravidlá v rámci únie. „Neviem o čom Merkelová hovorí, keď spomína „ducha Bratislavy“. Keď to pôjde takto ďalej, tak namiesto ducha Bratislavy budeme hovoriť o európskom prízraku.“ Samit v Bratislave bol podľa neho len „peknou plavbou po Dunaji.“ Tak sme im aspoň pri nej nezavadzali a poslušne vypratali hlavné mesto. Aj Juncker chodí „každý deň medzi obyčajných ľudí.“ Francúzska úspešná jutuberka Laetitia Birbes získala privilégium prezidenta Európskej komisie vyspovedať. Podľa jej slov rovno dostala od YouTube aj pokyny nenačínať ťažké témy. Jemnučko hryzkať. No hrýzla aj tak. „Zveriť niekomu, kto bol 18 rokov ministrom financií najväčšieho európskeho daňového raja, misiu bojovať proti daňovým únikom, je ako vymenovať bankového lupiča za šéfa polície nie?“ opáčila. Šéf-hovorca Komisie obvinenia poprel. My ale vieme, že keď ide do tuhého, tak Juncker nemá problém klamať.
Pred mesiacom som tu k slovenskej dani z dividend napísal „Aj v tejto veci ide podľa už otestovanej politicko-marketingovej stratégie „Vyjdi s katastrofou, schváľ tragédiu a ešte budeš za pekného.“ Návrh znie 15 % sadzba … retrospektívne aj na zisky z minulých období (2004-2016)… Nakoniec prejde zrejme „iba“ 10 % na budúce zisky.“ Takmer som sa trafil. 7 % a iba na budúce zisky. Socializmus vyvolá aj na Sahare nedostatok piesku. To nie je vtip, ale aj na nás empiricky testovaná pravda. Svoje výsledky prináša ďalej aj experiment vo Venezuele. Socializmus dotlačil túto na ropu bohatú krajinu k takej potupe, že ropu dovážajú aj od preklínaných Američanov. Socialisti ju bez kapitalistov nevedia vytiahnuť ani spod svojich zadkov zo zeme. Odkedy kontrolu nad krajinou v roku 1998 prevzal Chávez, klesla denná produkcia z 3,4 na 2,4 miliónov barelov.
Riziko bez výnosu
Všetci chcú výnos bez rizika. Centrálne banky ale všetky trhy zdrogovali zlými peniazmi. Cenám ťažko veriť, ohľadom hodnoty každý tápe. Čo nemôže trvať večne, to raz skončí. Aj monetárna stimulácia. Namiesto bezrizikového výnosu na trhoch vidno riziko bez výnosu. Ani inflačná výhovorka pre finančnú hyperaktivitu dnes neplatí. Služba likvidity, za ktorú si kupujete budúcu pohotovosť, je dnes zadarmo. Hotovosť, či už v podobe zlých peňazí, zlata alebo iných alternatív, možno držať bez zdanenia cenovou infláciou. V takomto prostredí, môže byť aj sedenie si na rukách výnosnou investičnou stratégiou.
Juraj Karpiš
V utorok 27.9.2016 budem diskutovať od 18:00 o zlých peniazoch a kríze v popradskom kine Tatran. Po besede sa premieta film „Stávka na neistotu“ . Ak máte chuť a čas, zastavte sa na kus reči. Ak nie, môžete mi napísať na tyzdennik@jurajkarpis.com .